tandem

Podľa vyjadrení viacerých analytikov bol pokus o prevrat a scenár občianskej vojny v Turecku čiastočne očakávaný. Napätie v krajine, nestabilita, zhoršujúce sa ekonomické podmienky, cenzúra médií, násilné potláčanie protestov – toto všetko môže svojou mierou prispieť k vnútorným nepokojom v krajine. Či však analytici očakávali takto amatérsky nezvládnutý puč je ťažko povedať. V Turecku to nebolo prvý krát, čo sa armáda o niečo podobné pokúsila. Ale bolo to prvý krát, kedy celý pokus vyznieva zvláštne. Jeho výsledkom už po necelých 24 hodinách je absolútny víťaz Erdogan. Z tohto „prevratu“ vytĺkol Erdogan maximálny možný kapitál v minimálnom časovom rozsahu. Toto je fakt, ktorý stojí za zamyslenie. Za posledné roky sme sa naučili nazerať na celosvetové udalosti a hodnotiť ich pod zorným uhlom otázky: „ Cui bono?“ Komu prospel nepodarený pokus o prevrat? Otázka, ktorá nepotrebuje odpoveď.

Zbabraný „pokus“ o prevrat posilnil postavenie Erdogana – behom prvého dňa po jeho potlačení sa objavil zoznam nepohodlných osôb a nepriateľov štátu, prebiehajú čistky v armáde, zatknutých bolo okolo 2700 sudcov. Mimovoľne sa natíska otázka, či sú tureckí úradníci tak extrémne výkonní alebo zoznamy ležali pripravené v  šuflíku. Dôstojníkov a vojakov, ktorí sa puču zúčastnili čakajú exemplárne tresty, otvára sa otázka trestu smrti. Demaskovaní účastníci nepodareného sprisahania sú odhalení a napriek nízkemu počtu reálnych vykonávateľov prevratu (asi 500), sú ľudia zatýkaní po tisícoch.

Niektoré akcie „pučistov“ pripomínajú skôr nezmyselné scény z hollywoodskych akčných filmov ako reálnu bojovú akciu. Napr. nočné ostreľovanie prázdneho parlamentu, ostreľovanie prázdneho štábu tureckej rozviedky, či budovy  polície, v ktorej sa nachádzala akurát tak nočná služba. 50 vojakov obsadilo most a 13 vojakov „zaútočilo“ na prezidentský palác. Analytik Grigorij Ignatov celú vec komentuje nasledovne: „keď v roku 1979 zaútočili vojaci ZSSR na palác afgánskeho prezidenta Amina, útočili tri roty Specnazu, ktoré vedeli, že Aminovi ochrankári prešli takisto výcvikom Specnaz (A to už Aminov kuchár, ktorý bol agentom KGB alebo GRU Amina pri večeri otrávil). Specnaz mal po útoku cca 30 mŕtvych a ranených. A to šla do útoku vtedajšia sovietska elita. Tu sa nejakých 13 tureckých vojačikov rozhodne odzbrojiť  a eliminovať niekoľko desiatok členov Erdoganovej ochranky. Neuveriteľné.“ Z týchto a ďalších indícií to vyzerá tak, že tento „pokus“ bol dopredu odsúdený na neúspech. Názor, či šlo o vedomú činnosť alebo len smrteľný amaterizmus zúčastnených, nech si spraví každý sám. Ojedinele sa objavili aj názory, že „prevrat“ je odpoveďou na „neúmerné“ zbližovanie Turecka s Ruskom. Názorov bude ešte mnoho, časom sa ukáže, ktorý z nich sa pravde priblížil najviac.

Čo je však zaujímavé a akosi sa na to pri všetkých článkoch a analýzach zabúda, je zaradiť tento „pokus“ do reťazca vývoja vzťahov medzi západnými mocnosťami, Ruskom a Tureckom. Rozvrátené Turecko zmietané občianskou vojnou si neželá žiadna z mocností. Nebezpečenstvo tohto scenára stále nie je zažehnané. Okrem toho je tu „hrozba“ vzniku Kurdistanu a ďalšie úskalia nadchádzajúceho vývoja. Turecký prezident sa zatiaľ teší veľkému vplyvu medzi predstaviteľmi západných štátov, neraz im dal pocítiť svoju prevahu, svoje postavenie si upevňuje „migračnou kartou“. Zdalo by sa, že má status „nedotknuteľného štátnika“, neublížili mu ani zverejnené informácie o kradnutej rope, či rôzne nedemokratické praktiky v krajine. Bude zaujímavé sledovať ako sa budú vyvíjať tieto vzťahy ďalej, najmä s ohľadom na zbližovanie Turecka s Ruskom. Kľúčovú úlohu Turecka stihlo za posledné hodiny zdôrazniť množstvo lídrov Západu. Viacerí, medzi nimi aj slovenský premiér, sa vyjadrili, že EU musí podporiť demokraticky zvoleného prezidenta a vládu. Takéto vyjadrenia sa dali čakať, najmä s ohľadom na servilnosť „lídrov“ niektorých členských krajín EU voči tureckému prezidentovi. Niektoré štáty sa v tejto servilnosti doslova predbiehajú, čo je pre väčšinu Európanov nepríjemný kultúrny šok. Stačí spomenúť  nemeckého satirika Jana Böhmermanna, ktorý v nemeckej televízii ZDF predniesol básničku o Erdoganovi. Po počiatočnej ochrane slobody prejavu a umeleckej slobody v Nemecku, nemecká vláda pod vedením Angely Merkelovej, na základe tureckej požiadavky, súhlasila s trestným stíhaním vlastného občana. Zareagovala aj Nemecká federácia novinárov, ktorá tvrdí, že to bol zlý signál pre tureckú vládu, pretože ak je turecký prezident Erdogan schopný meniť hodnoty európskych demokracií, aj keď Turecko nie je členom únie, čo bude robiť, keď sa tým členom stane?

Samotná Merkelová sa po potlačení puču vyjadrila v tom zmysle, že je nutné chrániť demokraciu.  Mieru demokracie v Turecku ukazuje okrem iného prípad holandského novinára Ebrua Umara. Zatkli ho v Turecku kvôli kritickým výrokom o Erdoganovi a vypočúvali niekoľko hodín. Dvakrát týždenne sa musí hlásiť na polícii. Problémy mali aj nemeckí novinári v Turecku. Akú demokraciu chce teda chrániť Angela Merkelová? Prípadne, aká je „jej“ definícia demokracie? Predstavitelia európskych štátov svojou servilnosťou ničia základy európskej spoločnosti a podhadzujú ju dravcom na roztrhanie. Nehanbia sa opäť uchýliť k dvojitým štandardom v ich ponímaní „demokracie“. Svojím prístupom si títo servilní „lídri“ možno kopú vlastné hroby, prípadne stavajú diaľnicu na smetisko dejín. Prezident Sýrie, Bashar al-Assad, ktorý bol zvolený v demokratických voľbách, sa zo strany Západu nedočkal jediného slova podpory. Namiesto toho Západ na čele s USA financoval a vyzbrojoval tzv. „umiernenú“ opozíciu a prehliadal teroristickú podstatu mnohých „umiernených opozičných zoskupení“. V dôsledku tohto konania sú státisíce mŕtvych v občianskej vojne, milióny utečencov a rozvrátená krajina. Viktor Janukovič, legitímny prezident Ukrajiny, zvolený v demokratických voľbách, sa taktiež žiadnej podpory nedočkal. Namiesto toho sa na Majdane vystriedala celá plejáda európskych politikov, ktorí zatvárali oči nad extrémistickými, neonacistickými skupinami. V dôsledku tohto konania došlo k ozbrojenému štátnemu prevratu, vykonanému prostredníctvom neonacistických extrémistov, občianskej vojne a desaťtisícom mŕtvych. Dokonca v Kyjeve sa objavujú hlasy, že za Janukoviča bolo lepšie. Žiaľ, neskoro. Výsledky „úspešnej“ zahraničnej politiky európskych lídrov sú nezvratné.

Erdogan si po neúspešnom prevrate nielen upevnil pozíciu vo vlastnej krajine a zbavil sa nepohodlných konkurentov, ale má zabezpečenú aj absolútnu podporu lídrov Západu. Paradoxne, Erdogana donútil kapitulovať len jeden štátnik – prezident Ruskej federácie. Ten, ktorý presadzoval záujmy svojej krajiny a nepoľavil z požiadaviek, kým Erdogan nezaslal písomné ospravedlnenie. Prečo? Pretože suverénne jednanie si získa skôr či neskôr rešpekt. Servilnosť si skôr či neskôr vyslúži len opovrhnutie so všetkým, čo k tomu patrí. A vysvedčenie servilným politikom vystavia samotní Európania. A akou formou? Uvidíme….