tandem

Na rôzne povolebné, často aj hysterické reakcie, sme si  od začiatku týždňa zvykli. Predsa však ešte niečo chýbalo. Nebolo to ono. Človek mal akýsi podvedomý pocit, že „niečo tomu ešte chýba“. Keď v tom ZRAZU – zjavil sa list osobností, ktoré prehovorili. Podľa vyjadrení signatárov, „list je reakciou na volebný úspech strany Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko (ĽSNS) v minulotýždňových parlamentných voľbách“.   Je veľmi dôležité, aby Slovensko malo inteligenciu, ktorá v krízových situáciách dokáže pozdvihnúť svoj hlas. Takú inteligenciu, ktorá dokáže spoločnosť obohatiť, ide jej príkladom, dodržiava vysoký štandard morálky a etiky. Inteligenciu, ktorá nereaguje emotívne, ale s nadhľadom, vecne a odporúča riešenia, ktoré majú cieľ a zmysel. V stredoveku bolo na Slovensku jadrom inteligencie kresťanské duchovenstvo. Slovenská inteligencia, hlavne kňazská, bola obhajcom práv a záujmov Slovákov. Medzi takúto inteligenciu patril napríklad Jozef Ignác Bajza, ktorého dielo René mládenca príhody a skúsenosti z roku 1783 bolo prvým románom napísaným v slovenčine. V tomto období bola slovenská obrodenecká inteligencia rozdelená na dva prúdy: katolíkov, kam patrili napr. Anton Bernolák, Jozef Ignác Bajza, Juraj Fándly a iní a evanjelikov, sem patrili napr. Ján Kollár a Pavol Jozef Šafárik. Nositelia slovenskej inteligencie, či už to boli Bernolákovci alebo neskôr Štúrovci, mali čo povedať vo svojej dobe a mali čo povedať aj do konkrétneho spoločenského diania. Boli na to predurčení a aj vďaka ich hlasu sa nám dodnes zachovalo ich dedičstvo a ich odkaz. Vychádzajúc z histórie, hlas inteligencie znieť musí a musí ho byť počuť.

Protestné hlasy proti Kotlebovmu úspechu sa stali jednou z hlavných mediálnych tém tohto týždňa. Otázkou je, či splnili svoj cieľ. V komentároch na sociálnych sieťach zďaleka nie sú ojedinelé vyjadrenia ako napr: „Kotlebu som nevolil, ALE teraz by som mu hlas dal…“ Vnímavému pozorovateľovi iste neušlo, že na mnohých mala táto mediálna „kampaň“ presne opačný účinok. Cieľom článku nie je hodnotiť druhých, ani sa prikláňať na jednu, či druhú stranu. Skôr poukázať na určité dôsledky, ktoré môžu predznamenať zmenu systému ako takého. Mnohí autori článkov a komentárov píšu, aký je Kotleba nebezpečný, aký je to extrémista a podobne. Čo však môže Marián Kotleba reálne zmeniť? Odpoveď – momentálne nič. Dostal sa do parlamentu, kde nemá žiadneho spojenca, všetky politické strany sa od neho dištancovali, dokonca predseda SNS podporil myšlienku zrušenia jeho strany. Zdá sa, že už len z princípu bude každý jeho návrh odmietnutý. Nie preto, že by bol možno nevyhnutne zlý, ale preto, že ho navrhuje ĽSNS. Tak prečo toľko vzruchu? Každý, kto dostal od voličov v demokratických voľbách mandát, by mal dostať šancu ukázať, čo v ňom je. Je Marián Kotleba extrémista? Ak áno, určite sa časom prejaví. Ak sa však neprejaví ako extrémista, jeho preferencie budú naďalej stúpať a médiá, ktoré proti nemu viedli „kampaň“ utrpia ďalšiu ranu. Ich dôveryhodnosť, ktorá sa pomaly ale isto prepadá, klesne na minimum.

Zvrátiť tento proces sa pokúšajú mnohí. Aj osobnosti, ktoré sa práve ozvali. Nie je však správne robiť závery z jedného vyjadrenia, prípadne z jedného vystúpenia niekoho iného. Aby sme získali komplexnejší obraz, je nevyhnutné zistiť, k čomu sa tie ktoré skupiny ľudí vyjadrovali v minulosti. V prípade niektorých jednotlivcov zo spomínaných osobností je k dispozícii niekoľko vyjadrení ku spoločenskému dianiu v nedávnej minulosti. Napríklad výzva „Zastavme nočných vlkov“ alebo „List Ukrajincom k druhému výročiu okupácie Krymu“. Príslušníci inteligencie by mali byť ľudia s prehľadom a nadhľadom. Mali by sa snažiť o značnú mieru objektivity a odosobniť sa od vlastných emócií. Keď však čítame spomenuté výzvy, neubránime sa pocitu zo zaujatosti a neobjektívnosti. V určitom zmysle je tam aj ľahká konšpirácia – vo výzve proti prejazdu nočných vlkov je uvedené, že Noční vlci sa usilujú tajne infiltrovať do krajín EU a NATO hybridnou, maskovanou formou.  Takmer po roku od prejazdu Nočných vlkov sme nezaznamenali žiadne pokusy o tajnú infiltráciu. Značná miera objektivity chýba aj v liste Ukrajincom k druhému výročiu okupácie Krymu. Iste, tzv. „revolúcia dôstojnosti“ bola snaha bežných Ukrajincov o zmenu skorumpovaného režimu. Táto snaha však vyvrcholila ozbrojenými stretmi extrémistov s políciou a viedla k stratám na ľudských životoch. V demokratickom zriadení je neprípustné útočiť strelnými zbraňami a zápalnými fľašami na políciu. Je to klasifikované ako trestný čin útoku na verejného činiteľa. Tieto údaje sa žiaľ vo výzve neobjavili. A tak vzniká dojem rozpačitosti, veľmi silno pripomínajúci ten, ktorý vo verejnosti vyvolali „nepresné“ volebné preferencie hlavne strany ĽSNS. U mnohých sa možno právom vynárajú otázky a pochybnosti ohľadom motívov písania podobných výziev a listov. A tak v kontexte týchto listov je komické, že niektorí signatári napísali protest proti volebnému úspechu „extrémistickej“ strany ĽSNS. Pričom extrémizmus ĽSNS je slabý odvar oproti extrémizmu síl, ktoré spôsobili ozbrojený štátny prevrat na Ukrajine a ktoré v uliciach Kyjeva bojovali proti policajtom. Zarážajúci je fakt, že ukrajinský extrémizmus bol uznaný viacerými západnými médiami. Napríklad francúzska televízia Canal+ zverejnila dokument „Masky revolúcie“, ktorý bol pre mnohých dovtedy neinformovaných Francúzov šokom. Poľská televízia natočila reportáž o ukrajinskom prápore Azov s názvom Fašisti v zákopoch, v ktorom sa okrem iného spomína, že kongres USA zastavil podporovanie pluku Azov ako neonacistického. Svojou troškou prispela aj talianska televízia, ktorá zverejnila podobný dokument. Vo výzvach osobností o tom však nie je ani čiarka. Je to zámer alebo len neinformovanosť?

Predstavitelia inteligencie musia byť nestranní a musia mať nadhľad. Musia mať vysokú morálku a etiku, aby mohli byť pre spoločnosť vzorom nielen po intelektuálnej stránke, ale aj z pohľadu praktického života. Pri viacerých však opäť vzniká dojem rozpačitosti. Jeden zo signatárov Andrej Bán vo vojom článku „Milé elity, zobuďme sa už“ nazýva hneď v úvode Mariána Kotlebu „fašistickým bastardom“. Toto nevrhá dobré svetlo ani na jeho šéfredaktora, Štefana Hríba, ktorý takýto nenávistný komentár na adresu Mariána Kotlebu dovolil zverejniť. Okrem toho, Štefan Hríb, ďalší signatár, bol minulosti objektom pozornosti bulváru v jednom z bratislavských podnikov, kde jeho správanie na verejnosti nepripomínalo inteligenciu ani zďaleka. Ďalší signatár Michal Havran je známy tým, že v jednom zo svojich verejných vyjadrení na adresu Jána Čarnogurského použil vulgarizmus najhrubšieho zrna. Nie, cieľom článku nie je hodnotiť osoby, poukazovať na ich chyby, ani sa ich zastávať. Právo na chyby má každý. Ale ak sa niekto stavia do pozície národnej inteligencie, jeho správanie a vyjadrenia by mali princípy inteligencie odrážať ako na verejnosti, tak aj v súkromí. V opačnom prípade je to len hra na niečo, čo nemá obsah. A z dejín vieme, že systém, ktorý nie je postavený na mravnosti časom zničí sám seba.