tandem

Všade počúvame, že ruská propaganda je obrovskou hrozbou, ktorej sa musíme postaviť oveľa jasnejšie ako doteraz. V tomto zmysle sa vyjadrila aj europoslankyňa Žitňanská. Okrem iného povedala: „šírenie nepravdivých správ alebo poloprávd…musíme odhaľovať, jasne pomenovať, podľa možnosti sa ich šíreniu brániť a neúnavne vysvetľovať, že realita je iná.“ Fajn, tak sa do toho teda dajme a preskúmajme problematiku (nielen) ruskej propagandy.

Ruská propaganda sa má zameriavať na krajiny bývalého sovietskeho bloku. Je ňou ovplyvnená spoločnosť v strednej Európe a rastúci počet sympatizantov získava aj v západnom svete. Dokonca v USA patrí „prokremeľská“ RT medzi najobľúbenejšie zahraničné kanály. Je čas konať. A tak „elity“ západnej spoločnosti zatrúbili do boja. Liberálnu demokraciu si rozvracať nedáme. Okrem toho, všetci „vieme,“ že prezidentské voľby v USA ovplyvnili Rusi a už teraz je jasné, že sa chystajú na predvolebnú ofenzívu v Nemecku. Všetci to vieme, všetky „naše“ médiá bijú na poplach, no výsledok sa doteraz nedostavil. Naopak, stále viac ľudí sa zaujíma o ruský pohľad na svetové a spoločenské dianie. A tak neostáva nič iné, len nálepkovanie väčšinovej spoločnosti. Absurdné výrazy ako „rusofilný fašista“ nie sú nič výnimočné. Stále to však nepomáha a tak treba označiť väčšinovú spoločnosť za nevzdelancov, biely odpad, hlupákov a podobne. To všetko v mene zachovania otvorenej spoločnosti, v mene pravdy, v mene lásky, humanity a tolerancie. Má to len jednu chybu, že to nefunguje.

Neúspešný boj s „ruskou propagandou“ je jeden z dôvodov, prečo oficiálnym médiám dôveruje rekordne nízky počet ľudí. Po niekoľkých rokoch informačnej či tzv. hybridnej vojny je možné všimnúť si niekoľko faktorov, ktoré vplývajú na jej priebeh a výsledok.

Problém č.1: Selektívny súcit podsúvaný mienkotvornými médiami

Základný problém spočíva v jednostrannosti tzv. štandardných médií. Nie je možné prehliadnuť selektívny výber informácií, ktoré nám sprostredkúvajú. Smutným príkladom je zneužitá tragédia utopeného sýrskeho chlapčeka menom Ajlan. Médiá chrlili jeden srdcervúci článok za druhým. No neskôr, keď boli informácie doplnené, ostalo v mnohých z nich ticho. Ľudia sa tak dozvedeli, že chlapček nemusel zahynúť, pretože cesta do Európy nebola nutná z iných zdrojov. Právom sa tiež v diskusiách objavovali príspevky, či sú deti z Donbasu menej, keď si ich utrpenie nikto nevšíma. Spoločnosť nie je slepá a tieto signály vníma citlivo. Je veľmi zvláštne, ako médiá tento fakt ignorujú. Rovnaká situácia sa zopakovala nedávno. Aleppo pod drobnohľadom, no utrpenie civilistov v Mosule netrápi nikoho. Nehovoriac o Jemene o ktorom sa informácie v porovnaní s Aleppom objavujú len sporadicky. Tam sa predsa angažuje krajina, ktorá je na čele Rady OSN pre ľudské práva. Koho môžu zaujímať zničené jemenské mestá, vyše 15 milionov ľudí, ktorí majú problém s prístupom ku zdravotnej starostlivosti, či 100 zabitých civlistov na trhu za bieleho dňa. Zvláštne zapôsobilo aj to, že západné médiá prevažne odignorovali slávenie Vianoc v oslobodenom Aleppe, zatiaľ  čo ruské médiá tomu pozornosť venovali (zábery je možné si pozrieť aj tu https://youtu.be/seO5-x_ue_g).

Je tak ťažké pochopiť, že ľudia si dohľadajú informácie ktoré ich zaujímajú aj sami? Je rastúci odpor k „mienkotvorným médiám“ dôsledok „ruskej propagandy“ alebo je to dôsledok selektívnosti, ktorej je spoločnosť vystavovaná?

Problém č.2: Osobnosti, ktoré nie sú nezávislé

„Osobnosti“, ktoré sa odhodlali bojovať proti trojhlavému drakovi ruskej propagandy sú, mierne povedané, gól do vlastnej brány. Nie je priestor venovať sa všetkým, preto len malá vzorka slovenských a českých „bojovníkov.“

V prvej línii v boji s ruskou propagandou je rusobijec Ing. Jaromír Štětina, poslanec EP. Stojí za zmienku, že niekoľkokrát navštívil Ukrajinu, pričom sa zviditeľnil najmä vrúcnymi stretnutiami s predstaviteľmi ukrajinských trestných batalionov ako Azov a Pravý sektor. S predstaviteľmi tých bojových zoskupení,  ktoré kongres USA označil za neonacistické  a ktoré nasnímali kamery západných televízií s nacistickou symbolikou na výstroji. Ich veliteľov dokonca pozval na pôdu EP, pretože všetci vieme, že na Ukrajine fašizmu niet a všetko je to len výmysel ruskej propagandy. Tiež hajlovanie a mávanie vlajkou tretej ríše pred ruskou ambasádou v Kyjeve je len fatamorgána, nikdy k nemu nedošlo a kyjevská mestská polícia nebola pri tom vôbec nečinná.

Ďalší bojovník proti ruskej propagande, Jakub Janda, je bývalá hviezda gay porna, zástupca Európskych hodnôt a obranca liberálnej demokracie. Momentálne pracuje na projekte „Kremlin watch“ a podrobne sleduje každý náznak ruskej stopy v českej spoločnosti. Máme tu teda elitu: gay-pornoherca a sympatizanta bojových zoskupení, označovaných za neonacistické. Obe tieto ikony boja s „ruskou propagandou“ nedávno pobúrili verejnosť svojími nevhodnými komentármi po tragickej nehode Alexadrovcov. Sú títo „borci“ vhodnými adeptmi na vedenie informačnej vojny? Opakujem, ľudia nie sú hlúpi, informácie si vedia dohľadať aj sami.

Slovenskí „bojovníci“ v ničom nezaostávajú za tými českými. Bolo o nich už dosť napísané, preto spomeniem len nenápadného komentátora HN, Petra Tkačenka. Vo svojom videu ironicky gratuloval Rusom ku medzinárodnej izolácii v súvislosti s konfliktom v Sýrii. Samozrejme pri príležitosti oslobodenia Aleppa už negratuloval. Málokto o ňom ale vie, že okrem liberálnych hodnôt, ktoré šíri, nazval ukrižovaného Krista „mŕtvym židovským pankhartom“. Svojho času z toho bola celkom slušná kauza. Nuž, tolerancii sa medze nekladú.

Myslím že o bojovníkoch proti „ruskej propagande“ bolo povedané dosť. Je tu ešte jeden faktor, ktorý treba spomenúť.

Problém č.3: Propaganda vo verejnoprávnej televízii

Zdá sa, že dezinformácie a propaganda zasiahli aj verejnoprávne televízie. Najviac sťažností šlo na českú televíziu, ktorej stránky na sociálnych sieťach boli mnohokrát zaplavené sťažnosťami občanov. Oprávnenosť sťažností posúďte sami.

Prvé priložené video je zo začiatku povstania na Donbase. Reportáž v ČT tvrdí, že „Doneck ovládol mierový protest proti separatistom,“ pričom ľudia mali „zaplniť štadión.“ Iný záber však ukázal, že štadión bol prázdny.

Chybička se vloudila aj v druhom videu, v ktorom ČT uvádza v správach o 16.00 vojaka ukrajinskej armády, vo večernom spravodajstve o 19.00 je ten istý vojak uvedený ako proruský separatista.

Záverom zopakujem slová pani europoslankyne Žitňanskej: „šírenie nepravdivých správ alebo poloprávd musíme odhaľovať, jasne pomenovať, podľa možnosti sa ich šíreniu brániť a neúnavne vysvetľovať, že realita je iná.“ Tak teda, chrabrí bojovníci, do toho. Vpred!