tandem

V predošlom blogu, venovanému problematike haagskeho tribunálu sa venujem informácii, ktorá naznačuje Miloševičovu nevinu. Po čase informačného vákua, alternatíva aj mainstream na túto tému reflektovali. Ešte pred tým sa vyjadril k téme vo videu Štefan Harabín. Mainstream alternatíve vyčíta, že neoveruje zdroje, prívrženci alternatívy zas vyčítajú mainstreamu selektívny výber informácií a neobjektivitu, spôsobenú ideologickou deformáciou. Keďže v predošlom článku píšem, že v prípade Miloševiča nejde o oficiálne vyhlásenie verdiktu, ale napriek tomu o informáciu dosť závažnú na to, aby vyvrátila značnú časť klamstiev protisrbskej propagandy, tejto téme sa teraz venovať nebudem.  Zameriam sa na to, v čom konkrétne bol Miloševič zbavený obvinení a na niekoľko ďalších informácií, ktoré vnesú viac svetla do tohto prípadu a jeho okolností.

Takže: je Miloševič vinný, či nevinný? Oficiálne, na základe právoplatného rozsudku odsúdený nebol, teda vinný nie je. Zároveň oficiálne nebol ani vydaný verdikt jeho neviny, teda nie je ani zbavený obvinení. Slobodan Miloševič bol obvinený v 66 bodoch obžaloby. Dva z týchto bodov sa týkali vojny v Bosne a v týchto dvoch bodoch bol Miloševič prakticky obvinení zbavený. Prvý sa týkal Srebrenice a druhý údajne tisícov zavraždených v zajateckých táboroch Omarska a Keratermu. Ostatných 64 bodov obžaloby ostáva otvorených a k verdiktu už nedôjde, pretože po smrti Slobodana Miloševiča bol proces prerušený bez záverečnej správy – napriek tomu, že proces trval 4 a pol roka. V dvoch bodoch obžaloby, ktoré tvorili „prienik“ s prípadom Radovana Karadžiča, bolo konštatované, že neexistuje dostatok dôkazov, ktoré by ho usvedčovali z viny. Doslova: „neboli predložené dostatočné dôkazy o tom, že Slobodan Miloševič súhlasil so spoločným plánom bosniansko-srbského vedenia k uskutočneniu genocídy a zločinom proti ľudskosti v Bosne a Hercegovine.“ (pasáž v rozsudku o Karadžičovi, odsek 3460). Štandardný postup po tom, čo súd konštatuje nedostatok dôkazov,  je zbavenie obvinení a následné vyhlásenie verdiktu neviny. K tomuto však nedošlo. Ani v ďalších 64 bodoch sa zrejme verdiktu nedočkáme. Teda: žiadny rozsudok viny vynesený nebol, pokiaľ však čakáme na oslobodzujúci verdikt v súvise s prípadom Radovana Karadžiča, ten oficiálne nezaznel, ani nezaznie (lebo zaznieť nemôže?) Zdôvodnenie: Miloševičov prípad je iný ako Karadžičov. Áno, prípad je to iný, lenže vložená informácia o Miloševičovi v Karadžičovom rozsudku je nanajvýš zaujímavá.

Čo sa týka alternatívnych webov, k formuláciám o „oslobodení v plnom rozsahu“ treba dodať, že sa to týka len vojny v Bosne. Informácie čerpali z vyjadrení Štefana Harabína vo videu, ktorý to tvrdí tiež. Čo sa týka článku z portálu aktuality.sk, autor zabudol dodať, že dodnes neexistuje žiadny verdikt o Miloševičovej vine. Namiesto toho s veľkou radosťou píše: „neverte proruskej propagande.“ Aktuality.sk čerpajú informácie z Rádia Slobodná Európa a vyjadrenia novinárky Gordany Kneževičovej. Keď už sme pri dôveryhodnosti resp. nedôveryhodnosti médií, treba dodať, že Slobodná Európa je známy zdroj viac krát preukázanej západnej propagandy. Rôznym podobným zdrojom neprospel ani škandál s únikom „Šorošových dát,“ ktorý dokazuje rozsiahle ovplyvňovanie verejnej mienky prostredíctvom masmédií po celej Európe. Vzhľadom k tomu, že verdikt padol už v marci a k tomu, koľko obvinení médiá vychrlili v článkoch o Srebrenici, je veľmi zvláštne, že na túto „drobnosť“ nereagovali. Poľutovaniahodné je aj to, že totálne odignorovali informácie z Karadžičovho rozsudku, ktoré hovorili v prospech Miloševiča – okrem iného, že bol ochranca práv etnických menšín. Účelová manipulácia? Selektívny výber informácií? Ktovie….

Teraz niečo na doplnenie celkového obrazu. Hlavný prokurátor ICTY bola Carla del Ponte. Hovorí vám niečo to meno? Nazývaná aj „železná Carla“. Známa tým, že počas procesov proti Srbsku postupovala s maximálnym dôrazom a nekompromisnosťou. O zdravotnom stave juhoslovanského exprezidenta sa vyjadrila, že Miloševič zámerne užíval nepredpísané lieky, aby zhoršil svoj zdravotný stav. Do roku 2007 bola Carla del Ponteová hlavnou žalobkyňou ICTY s vyhranenou názorovou líniou. Po vyhlásení „nezávislosti“ Kosova, sa však táto línia zmenila a tým sa zmenilo aj jej postavenie. Uznávaná žalobkyňa, v tom čase už veľvyslankyňa Švajčiarska v Argentíne, sa stala nežiaducou po vydaní knihy Lov: Ja a vojnoví zločinci. Vo Švajčiarsku jej dokonca dva krát zrušili autogramiádu so stanoviskom, že je nenáležité, aby sa k tak citlivým politickým témam vyjadrovala ako veľvyslankyňa Švajčiarska. V knihe popisuje reálnu situáciu na Balkáne, dôkladne sa venuje napríklad pôsobeniu UCK, ktorú vtedy viedol Hashim Thaci. UCK bola vedená americkým ministerstvom zahraničných vecí ešte v roku 1998 ako teroristická organizácia. V roku 1999 už boli teroristi z UCK označovaní ako „bojovníci za slobodu.“ Del Ponteová vychádzala z dôkazov, ktoré osobne zosumarizovala. V knihe okrem iného píše o Srboch, ktorých UCK zaživa používala ako „darcov“ orgánov. Tie putovali cez severné Albánsko do západnej Európy, podľa niektorých aj do Saudskej Arábie a Izraela. Lídrov Kosova obviňuje z organizovaného zločinu. V Kosove sa točili milióny eur, údajne 50 miliónov išlo na obhajobu Ramusha Haradinaja (albánskeho teroristu), ktorého obhajovala právna kancelária Cherie Blairovej – manželky bývalého britského premiéra Tonyho Blaira. Mimochodom, Tony Blair bol jeden z hlavných iniciátorov „humanitárneho bombardovania“. Asi nikoho neprekvapí, že del Ponteovej kniha sa dala kúpiť len v Taliansku a tešila sa minimálnej pozornosti médií. Obrat vo vyjadrovaní hlavnej žalobkyne šokoval celý svet. Vyvstáva však otázka, prečo zosumarizované dôkazy nepoužila počas súdnych procesov.

A záverom pár slov o propagande. Počas vojny v Bosne médiá chrlili správy o koncentračných a vyhladzovacích táboroch. Štáb britskej televíznej stanice ITN natáčal reportáž, v ktorej ukazoval vychudnutých, zúbožených ľudí, so zúfalými výrazmi v tvárach. Boli v tábore ohraničenom ostnatým drôtom. Neskôr bolo dokázané, že ide o podvod a zábery pochádzajú z utečeneckého tábora. Odhalenie tohto podvodu sa však tešilo omnoho menšiemu mediálnemu záujmu. Na začiatku vojny v Bosne explodoval granát na trhovisku v moslimskej časti Sarajeva. Obeťami boli civilisti. Médiá označili za páchateľov Srbov a túto dezinformáciu živili na všetkých frontoch. Po vojne vyšlo najavo, že granát bol odpálený moslimami s cieľom zhodiť vinu na Srbov. Príkladov propagandy by sme našli mnoho. Jedno však majú spoločné – smrť nevinných.

Pri použití prístupu a rétoriky niektorých mainstreamových médií by sa to dalo napísať takto: „Ohľadom Miloševiča je najväčší hoax to, že je vinný. Pretože napriek tomu, že proces trval 4 a pol roka rozsudok viny nebol nikdy vynesený.“ Toto nám zabudol portál aktuality.sk povedať. „Neverte proruskej propagande“ je mantra, ktorú používajú okrem iných aj rôzni „treťosektoroví aktivitsti.“ O treťom sektore a jeho financovaní budeme ešte určite počuť viac než dosť. Pokiaľ sa potvrdí to, čo čvirikajú vrabce, je úplne zbytočné pýtať sa treťosektorových aktivistov, žurnalistov a „osobností,“ odkiaľ pramení ich „nezávislosť.“ Počkajme si a časom dostaneme odpovede aj na nevypovedané otázky.