Už dávnejšie sme si mohli všimnúť, že na Slovensku existuje istá skupina ľudí, ktorá sa vyjadruje vždy, všade a ku všetkému. Názory tejto skupiny však nie sú názormi väčšiny v spoločnosti. Napriek tomu má táto skupina neobmedzený mediálny priestor. Skupina ľudskoprávnych aktivistov, niektorými nazývaná aj „hlučná menšina“. Skupina ľudí s vyhranenou ideológiou, ktorá má disproporčný priestor v médiách. Včera boli títo aktivisti za ľudské práva opäť v akcii.
RTVS informuje o stretnutí približne 50 ľudí, ktorí vyjadrili pred ruskou ambasádou podporu ukrajinskej „pilotke“ Nadji Savčenkovej. Podľa jedného z komentárov k udalosti, vytvorenej na sociálnej sieti, sa tejto akcie zúčastnilo od 25 – 30 ľudí, „ak rátame aj kočíky s deťmi organizátorov“. Samozrejme, to je málo, napíšme radšej „približne 50“, znie to lepšie. Čo je zaujímavé, zúčastnili sa aj osoby, ktoré nazývajú poslanca Národnej rady Slovenskej republiky „fašistom“, prípadne „fašistickým bastardom“. Ale to teraz nie je podstatné. Podstatné je, že sa stretli kvôli dobrej veci s úmyslom chrániť ľudské práva ukrajinskej pilotky.
Kto je Nadja Savčenková? Je to bojovníčka ukrajinského práporu Ajdar. Zadržaná bola v júni 2014 neďaleko mesta Metalist v Luhanskej oblasti. Obvinená je z riadenia paľby, počas ktorej zahynuli dvaja ruskí novinári. Vybavená bola americkým laserovým navádzačom pre riadenie paľby od americkej spoločnosti Elbit Systems. Toto zariadenie sa používa k optickému tagovaniu objektov a bojových vozidiel pre navádzanie striel zem-zem alebo vzduch-zem. Zaujímavý je jej ideologický profil. Do oddielu Ajdar sa prihlásila koncom roku 2013, organizovala protiruské demonštrácie vo Ľvove a iných mestách. Ukrajinskej televízii poskytla rozhovor, v ktorom použila upravený citát bývalého čečenského lídra a extrémistu Šamila Basajeva: „Na Ukrajine zostanú len dve skupiny Rusov: tí, čo sú v hroboch a tí, ktorí v hroboch ešte len skončia…“ Jej kariéra viedla od Ajdaru až po Parlamentné zhromaždenie Rady Európy, ktoré jej deklarovalo medzinárodnú imunitu. Extrémistická ideológia a patologická nenávisť k inému národu zrejme prekážkou nebola. Jej nenávistné výroky asi neprekážajú ani ľudskoprávnym aktivistom pri jej podporovaní. Savčenková vo väzení prezentuje odhodlanie zomrieť za svoje presvedčenie a tzv. „ideály“. Keď ju však do väzenia prišiel navštíviť kňaz, v panike kričala, či ju už odpisujú. Možno by jej odhodlanie vzrástlo, keby pri spomenutej návšteve boli zapnuté kamery. Na internete je zverejnený aj jej prejav, ktorý je vulgárny, vyhráža sa v ňom Rusku majdanom a zakončila ho obscénnym gestom. Takýto prejav je pochopiteľný po roku strávenom vo väzení. Čo však pochopiteľné nie je, je to, že o týchto súvislostiach „hlučná menšina“ mlčí.
Aké je pozadie bojového zoskupenia, v ktorom Savčenková pôsobila? Čo je „batalion Ajdar“? Ajdar je zoskupenie, známe svojou húževnatosťou a bojovnosťou. Zaujímavé na ňom je, že združuje intelektuálov a ultranacionalistov, prípadne neonacistov. Vo velení pôsobia okrem iných aj vysokoškolskí pedagógovia. Die Welt píše, že intelektuálna časť tohto bojového zoskupenia trávi voľné chvíle čítaním poézie a šachovými partiami. Nemusím pripomínať, že byť intelektuálom neznamená byť človekom. V prípade Ajdaru to platí dvojnásobne. Členovia práporu Ajdar, pôsobiaci v regióne Luhansk, boli zapojení do rozsiahleho zneužívania, vrátane únosov, nezákonného zatýkania, krádeží a popráv. Ajdar nepôsobí len pod vlastnou hlavičkou, pretože bol integrovaný do ukrajinských bezpečnostných štruktúr. To znamená, že zločiny intelektuálno-neonacistického práporu Ajdar sú taktiež zločinmi ukrajinských síl. Nehovoriac o znaku tohto práporu, ktorý je takmer identický so znakom jedného z batalionov SS. Podobne je na tom aj ďalší prápor, batalion Azov, ktorý vo svojom znaku používa modifikáciu znaku SS Panzer Division Das Reich. Aj tento prápor je integrovaný do ukrajinských ozbrojených zložiek a pôsobí pod hlavičkou Ministerstva vnútra Ukrajiny. Čo sa týka vojnových zločinov, Ajdar si môže podať ruku s Azovom. Voľne k dispozícii je správa (aj jej preklad) Amnesty International o porušovaní ľudských práv v regióne Luhansk. Joanne Marinerová v rozhovore pre francúzske noviny Libération uviedla, že správa o mučení väzňov na Ukrajine by mala byť skutočným šokom pre celú Európu, ktorá od samého počiatku konfliktu na Ukrajine podporuje Kyjev. Ak Kyjev bude váhať postaviť páchateľov mučenia pred spravodlivosť, EÚ by mala pristúpiť k ekonomickým tlakom. Joanne Marinerová je vysoká predstaviteľka Amnesty International, pôsobí ako senior poradca organizácie pre krízové situácie. V súvislosti s týmito informáciami a ich závažnosťou, sa vynára otázka: nečítajú aktivisti za ľudské práva správy Amnesty International? Alebo skôr nemajú záujem informovať verejnosť o širších súvislostiach?
Mieru objektivity týchto ľudí, prípadne ich odtrhnutia od reality nech posúdi každý sám. „Hlučná menšina“ ľudskoprávnych aktivistov sa dožaduje prepustenia vojačky, ktorá je zatknutá v Rusku. Poukazujú na ohrozenie jej života a iniciujú petíciu za jej prepustenie. Koľkí ľudia túto petíciu podpíšu? A koľkí z nich budú „v obraze“ ohľadom celého tohto prípadu? Koľkí vedia o zdokumentovaných zločinoch jednotky, v ktorej táto „obeť“ pôsobila? Chýbajú informácie. Z jednostranných vyhlásení a správ „hlučnej menšiny“ sa nedozvieme o prápore Ajdar, nedozvieme sa ani o ukrajinských vojakoch ošetrovaných v ruských nemocniciach zdarma, na účet štátu a ich následnom prepustení a vrátení na Ukrajinu. Prečo? Pretože sa zdá, že „hlučná menšina“ je odtrhnutá od reality. Otázka je, či takúto „hlučnú menšinu“ ešte niekto berie vážne…